Po vlhkej pôde som rýchlo kráčala domov. Svojim tackavým krokom som do rozvláčnenej zeme, bosými nohami, vyrábala plytké odtlačky svojho chodidla. Na pohľad som pôsobila ako vždy, ale v mojom vnútri sa po dnešných zážitkoch niečo pohlo. Niečo čo sa nedá opísať slovami. Prevládali vo mne hlavne pocity veľkého strachu pred niečím čo poznám iba zo starých legiend. Draci žili v našej zemi desiatky rokov, až pokým sme ich nevyhubili.
Keď som bola malá a znovu som sa schovávala pred okolitým svetom, pri útesoch som objavila malú jaskyňu. Jej steny boli neobyčajne vlhké a tvrdé. Vyžarovala z nej energia, ktorá akoby ani nebola z nášho sveta. Táto energia vyžarovala zo zadnej steny jaskyne. Nezvyčajná sila ma donútila, aby som sa na to miesto vždy vrátila. Cítila som sa tam zvláštne. Jaskyňa vo mne vyvolávala pocit akoby som ju už niekedy dávno videla.
Dnes, keď som tam znovu prišla, jaskyňu zalievalo omamné červenkasté svetlo, ktoré ma svojou silou ihneď oslepilo. Nič som nevidela, ale toto miesto som už veľmi dobre poznala aj bez zraku. Zacítila som, že vzduch je tu trochu redší a čoraz teplejší. V slepote som tápala po drsných stenách teplej jakyne. Potom som konečne zistila, prečo sa v jaskyni dnes ľahšie dýchalo. Keď som hťadala zdroj červenej žiary, hmatom som sa priblížila k zadnej stene a tam ma čakalo prekvapenie. Stena jaskyne, z pevného a tvrdého kameňa, z ktorej sálala tá nezvyčajná energia, tam odrazu nebola. Prešla som do časti jaskyne kde som predtým nebola. Keď som prechádzala miestom, na ktorom predtým stála pevná skala pocítila som jemné chvenie, ktoré za okamih ustúpilo. Hmatom som chcela nájsť odkiaľ dym vychádza. Keď som sa dotkla skaly, zdalo sa mi akoby dýchala. Zrazu žiara zmizla. Zažmurkala som, aby som znovu videla. Pomaly som otvorila oči. Od toho čo som videla mi stuhlo celé telo. Predo mnou ležal mohutný červený drak. Vyzeral veľmi starý a silný. Zdalo sa, akoby spal. Pomaly som cúvala ku vchodu. Mala som v úmysle, na konci chodby otočiť sa a utiecť preč. Ale stena jaskyne, ktorou som vošla, bola znovu hmotná a nechcela ma pustiť naspäť. Chcelo sa mi kričať, ale premohol ma strach, že zobudím draka. Chvíľu som sa po miestnosti len prechádzala, ale potom som sa trochu upokojila a tak som si sadla na vlhkú hlinu a pozorovala draka, ako rytmicky dvíha svoje šupinaté boky. Pri chvoste draka som si všimla niečo čo tam asi nemalo byť. Vstala som a predmet som vzala zo zeme. Bola to trochu navlhnutá stará mapa. Po dotyku som pohľadom letmo preletela po miestnosti, aby som zistila, či sa niečo nestane. Stalo sa. Stena, ktorou som tam vošla, bola už opäť nehmotná. Schmatla som mapu a rýchlo som vyšla z deprimujúcej miestnosti. Náhlivo som išla k svojej najlepšej priateľke Annie. Na nízkej streche sedliackeho domu sedela čierna vrana. Keď som sa blížila k domu, hlasno zakrákala, čo ma vyľakalo ešte viac. Aj napriek znameniu vrany som vošla dnu. „Ahoj, Nía. Annie je vo svojej izbe, môžeš ísť za ňou.“ Úctivo som jej poďakovala a odišla za priateľkou. Videla na mne, že sa niečo stalo. Rýchlo som jej to rozpovedala a ukázala som jej tajomnú mapu. Ona na mňa len s obavami pozrela. „Čo sa stalo?“ spýatala som sa jej pri tom keď som uvidela jej ustráchaný pohľad. „Vieš Nía myslím, že by sme sa už viac nemali stretávať,“ povedala akoby sa nič nestalo. „Čo?! Ann! Blúzniš? práve teraz by sme mali držať spolu,“od rozhorčenia som to na ňu skoro zakričala. Iba na mňa súcitne pozrela: „Prepáč, viem že si zmätená, ale na tom pergamene nič nieje. A teraz už choď!“ Nevoľky som vyšla so slzami v očiach z domu osoby, ktorej som vždy dôverovala a išla som domov.
♥♥♥
